Nie je. A môže ňou byť? Áno , ale …
Cykloturizmus je odvetvím síce u nás nenápadným, ale v Európe rastúcim raketovým tempom. Európske cykloturistické trasy brázdia ročne milióny ľudí, ktorí platia za ubytovanie, stravovanie, návštevu atrakcií a pamiatok, za požičanie bicykla, za sprievodcu, za zážitky.
Na úvod trochu čísiel
Podľa Európskej cyklistickej federácie sa v Európskej únii udeje ročne 2,3 miliardy cyklistických výletov, ktorých ekonomická hodnota je 44 miliárd eur. S cykloturizmom je v EÚ spojených cca 525-tisíc pracovných miest a napríklad vo Francúzsku priemerný návštevník na bicykli minie o 20% viac peňazí než je priemer bežného návštevníka. A nezabudnime, že veľkým benefitom cykloturizmu je, že ide o odvetvie s relatívne aj absolútne malým dopadom na životné prostredie.
Najsilnejším cykloturistickým trhom na svete je Nemecko. V roku 2023 až 37-miliónov Nemcov, to je viac polovica dospelých obyvateľov Nemecka, strávilo dovolenku alebo malo výlet na bicykli. Z toho 10,6-milióna Nemcov strávilo na bicykli najmenej dve tretiny dovolenky. No a dve tretiny z tých Nemcov, ktorí ešte neboli na cyklodovolenke alebo cyklovýlete, si vedia predstaviť, že by na takú dovolenku či výlet išli. Prečo je to pre Slovensko dôležité? Pretože nemecký cykloturista minie na cyklodovolenke priemerne 117 € denne! Takže čo i len percento z celkového počtu nemeckých cykloturistov, ktoré by sme dostali čo i len na dva či tri dni na Slovensko, má potenciál ekonomického dopadu v miliónoch eur.
A čo je ešte lepšie, medzi najsilnejšie európske cykloturistické trhy patria aj Rakúska a Česká republika a rastúci trend ukazuje aj Maďarsko a Poľsko. Skrátka, parafrázujúc klasika, peniaze ležia na zemi, stačí sa po ne iba zohnúť.
Má Slovensko nejaký osoh z tohto z paneurópskeho nárastu cykloturistiky? Nevieme, nemáme dáta. Môj osobný názor však je, že nie, ani zďaleka nevyužívame túto príležitosť. Môže Slovensko niečo urobiť, aby z boomu cykloturistiky vyťažilo viac? Áno, ale nebude to ani ľahké, ani rýchle. Načrtli sme niekoľko bodov, ktoré je podľa nášho názoru vyriešiť na to, aby sme sa pohli v cykloturizme vpred.
Politická vôľa
Slovensko musí chcieť cykloturistiku a nestačí to iba hovoriť, ale aj tak konať. Napríklad cykloturizmus musí byť dostatočne vysoko v štruktúrach centrálnych inštitúcií, aktuálne teda v štruktúre nového ministerstva cestovného ruchu. A musí byť v praxi akceptovaný ako legitímny záujem aj v štátnych inštitúciách, ako sú Slovenská správa ciest. Štátna ochrana prírody, Slovenský vodohospodársky podnik, Slovakia Travel a pod.
To isté platí, ba dokonca viac, platí aj o samosprávnych krajoch a ich organizáciách (najmä KOCR), prípadne o väčších mestách – ak chcú ťažiť z cykloturizmu, tak nestačí mať niekoho, kto sa ním bude okrajovo „zaoberať“, ale je potrebné angažovať (= vyčleniť financie na) odborníkov, ktorí sa naň budú špecializovať, vytvoriť podmienky pre ich činnosť a rešpektovať ich expertízu a výstupy. Našťastie, ukazuje sa, že na úrovni niektorých samosprávnych krajov už túto príležitosť chápu a začínajú sa snažiť ju využiť.
Politická vôľa sa potom musí prejaviť v riadení:
Riadenie
Cykloturizmus sám o sebe je podnikanie, takže z hľadiska verejnej správy ani z hľadiska branže tam niet čo „riadiť“. Verejná správa však môže vytvárať podmienky pre rozvoj cykloturizmu. Ide najmä o zjednodušenie tvorby a údržby cykloturistických trás, od legislatívy cez strategické plánovanie, vyčlenenie financií nielen v európskych fondoch, ale aj v štátnom rozpočte, vzdelávanie až po získavanie a spracovanie dát.
Podrobnosti sú na dlhšiu debatu, spomenieme preto iba niektoré aspekty:
– štruktúra riadenia na úrovni krajov – cykloturistika je aktivitou v regiónoch a preto lídrom jej podpory musia byť regióny. Či už sú to úrady samosprávnych krajov alebo nimi poverené organizácie (zrejme najmä krajské organizácie cestovného ruchu), niekto skrátka musí koordinovať prinajmenšom rozvoj potrebnej infraštruktúry a marketing, obhajovať záujmy cykloturizmu na štátnej úrovni a strážiť kvalitu poskytovaných služieb. Ako som napísal vyššie, v niektorých krajoch sa to už začína diať.
– štruktúra riadenia na úrovni štátu má dve úrovne – centrálnu a regionálnu. O centrálnej som už písal, jej úlohou je vytváranie legislatívneho prostredia, politík a koncepcií, s tým súvisiaci je zber a interpretácia dát, komunikácia a koordinácia s regiónmi a v neposlednom rade aj štátny marketing. Za dôležitú však považujem aj vytvorenie potrebných pozícii štátnej správy na regionálnej úrovni. Ich úlohou tu musí byť získavanie (a prenos na na centrálnu úroveň) informácií o stave cykloturizmu z regiónov a naopak, pomáhať v regiónoch implementovať štátne politiky. Súčasný systém štátneho národného koordinátora a samosprávnych krajských a mestských koordinátorov nie je dostatočný, pretože štátny koordinátor nemá voči tým regionálnym žiadne právomoci.
– zber dát (v tomto odstavci mám konflikt záujmov) – absencia de facto akýchkoľvek cykloturistických dát je veľkou slabinou, na Slovensku sa rozhoduje podľa dojmov a nie podľa dát. Podľa môjho názoru by tu mal byť štát primárnym hráčom a jednak zbierať dáta sám a jednak koordinovať a podporovať zber dát regiónmi a mestami (áno, je to najmä o peniazoch). Ide o dáta kvantitatívne aj kvalitatívne, zbierané v prieskumoch, od mobilných operátorov, od data brokerov, zaznamenávané automatickými sčítačmi, získavané zo štátnych štatistických systémov a i. Samozrejme, nejde tu iba o zber, ale aj (a najmä) spracovanie dát, ich interpretáciu a ich používanie pri rozhodovaní. Tiež je treba venovať pozornosť vzdelávaniu verejnej správy o dátach, ich spracovaní a využívaní a je potrebné podporovať aj akademický sektor pri zbere a vyhodnocovaní dát pre účely výskumu a vývoja.
– databáza trás a jej využívanie – verejná správa musí mať udržiavanú databázu trás a využívať ju pri rozhodovaní o cykloturizme a jeho financovaní; nie je potrebné ju tvoriť odznova, databázu pre svoje potreby udržiava Slovenský cykloklub, takže stačí dohodnúť vhodnú formu spolupráce.
– vzdelávanie verejnej správy a organizácií cestovného ruchu – je potrebné, aby príslušní pracovníci vedeli o tom, čo je cykloturistika, na čo slúži, aké sú jej potreby, aký je rozdiel medzi cykloturistikou, rekreačným bicyklovaním a cyklodopravou, aký trh je k dispozícii a pod. Možno sa to zdá ako samozrejmosť, ale faktom je, že dokonca ani pracovníci a experti na príslušných referátoch niekedy nevedia, že je rozdiel medzi cyklodopravou, rekreačnou cyklistikou a cykloturistikou, že majú rozdielne potreby a ciele a pod.
– systém značenia cykloturistických trás – je potrebné dovŕšiť zastavený legislatívny proces a definovať cykloturistické trasy a systém ich vyznačovania, údržby a ochrany, vzdelávanie a certifikáciu značkárov a pod. Systém už existuje, spravuje ho Slovenský cykloklub, nepovažujem ho za úplne najlepší, ale dnes už ho určite nemá zmysel meniť. Je potrebné sumarizovať potreby, čo je potrebné zlepšiť alebo napraviť a dohodnúť vhodnú formu spolupráce a supervízie s SCK.
– financovanie – považujeme za nevyhnutné vyčleniť primeranú sumu pre rozvoj cykloturistiky nielen v európskych fondoch, ale aj priamo v štátnom rozpočte a distibuovať ju koordinovane štátom. Súčasný model štátneho financovania prostredníctvom OCR nie je dobrý, pretože OCR nenapĺňajú potreby a priroty štátu, ale svojich členov – a to nemusí byť (a často nie je) jedno a to isté. Zároveň treba riešiť aj financovanie rozvoja a údržby tých cyklotrás, ktoré môžu byť pre Slovensko klúčové – či už trasy EuroVelo 6, 11 a 13 alebo vybraté vlajkové lode typu Vážska cyklomagistrála, Poloniny Trail a pod.
– štátne organizácie – toto je jeden z bolestivých problémov Slovenska. Jedna vec je totiž vôľa štátu využívať cyklo pre dopravu, rekreáciu a ekonomický rozvoj. Je také ľahké a lákavé písať pekné posty na sociálne siete ministerstva, dávať cyklo do volebných a vládnych programov a občas sa nafotiť na bicykli. V reálnom živote je to však zvyčajne úplne inak – napriek deklarovanej podpore je veľmi často najväčím odporcom rozvoja rekreačnej cyklistiky a cykloturistiky zase len štát, reprezentovaný jeho organizáciami. Ak sa štát rozhodne, že chce cykloturistiku, tak je nevyhnutné toto rozhodnutie direktívne preniesť na úroveň organizácií, ktoré spravujú majetok štátu a pasívne alebo dokonca aktívne bránia rozvoju rekreačného bicyklovania a cykloturistiky nesúhlasnými stanoviskami, prísnymi podmienkami, dlhým rozhodovaním a pod. Ide o (bez poradia dôležitosti) Lesy SR, Štátnu ochranu prírody SR, Slovenský vodohospodársky podnik, Vodohospodársku výstavbu, Slovenský pozemkový fond, dopravné inšpektoráty Policajného zboru a niektoré ďalšie. Samozrejme chápem, že tieto organizácie spravujú majetok štátu, ten má nejaký primárny účel a rekreácia a turizmus budú vždy až sekundárne a môžu podliehať obmedzeniam. Ale vyžadovanie nájmov pod cyklotrasami, neodôvodnené nesúhlasy s vedením cykloturistických trás v chránených územiach, prehnané nároky na parametre cyklotrás na hrádzach a podmienky ich používania a množstvo ďalších „štátnych“ bariér sú naozaj významným faktorom proti využitiu cykloturistického potenciálu Slovenska. Nehovoriac o tom, že rozhodnutia a stanoviská štátnych podnikov v rozdielnych regiónoch, ale v podobných či dokonca totožných podmienkach, nie sú rovnaké, často sa veľmi líšia.
Kvalita
Podľa mňa tu máme problém a ak chceme niečo dosiahnuť, musíme ho riešiť.
– kvalita služieb – nejde ani tak o fyzickú kvalitu, ubytovania a reštaurácie sú na Slovensku dobré. Ale veľmi často chýba kvalita ľudí v službách – úsmev, pochopenie pre potreby návštevníka, empatia, a kvalita „produktov“ – strava v bežných reštauráciách, sprevádzanie v turistických atrakciách, čistota podporných áut a ich šoférov a pod. Nie je to síce vyslovene cykloturistický problém, vzťahuje sa na turistický biznis celkovo, ale či už destinačné alebo stavovské organizácie by ho mali začať riešiť.
– garantovanosť – toto je takmer nočnou morou turizmu na Slovensku. Letáčiky a stránky síce opisujú v regiónoch nespočetné zaujímavosti, ale keď naozaj prídete ku kostolíku, pamätnému domu, dedinskému múzeu či inej atrakcii, o ktorej ste sa dočítali, tak buď nie je prístupná/otvorená vôbec, alebo to trvá tak dlho, že si to časovo nemôžete dovoliť. Mimochodom, za mojich cyklooperátorských čias sme ku koncu dospeli k tomu, že sme klientom okrem samotného bicyklovania vopred nič nesľubovali, aby sme sa vyhli sklamaniam pred zavretými dverami a síce to bolo v predcovidových časoch, ale mám dojem, že to pretrváva aj dnes.
– kvalita priestranstiev – odpadky, špinavé verejné priestranstvá, neupravené zošliapané trávniky, stovky cigaretových ohorkov na odpočívadlách pri lavičkách… nie že by to bolo primárnym problémom, ale ak chceme na cykloturistiku lákať strednú a vyššiu triedu a nie expedičných, na všetko pripravených borcov, tak skrátka obce a destinačné organizácie musia tento problém riešiť aspoň popri cyklotrasách.
Za zásadný problém však považujem všeobecnú absenciu verejných toaliet. Naozaj nerozumiem, ako miestni úradníci vnímajú turizmus, keď síce chcú návštevníkov a ich peniaze, ale nezabezpečia ani tak základnú vec, ako je kvalitná toaleta na miestach, kde chcú, aby sa návštevníci zdržiavali a prinášali zisk – turistické atrakcie, námestíčká, prírodné areály a pod.
– kvalita cykloturistických trás – toto je téma na samostatný článok, tak iba krátko. Podľa mňa je nevyhnutná celoštátna revízia značených cykloturistických trás s cieľom zrušiť tie, ktoré sú vedené po problematických komunikáciách – najmä rozbahnené lesné alebo poľné cesty, frekventované cesty 2. a 3. triedy (zvyčajne bez krajníc) a pod. V Európe garantuje vyznačená cykloturistická trasa zvyčajne (i keď nie výhradne) určitú kvalitu a cykloturisti sa na to spoliehajú. Keď ich však naše „C“ zavedie do blata vyše osiek či vyše členkov či na cestu medzi dedinami, kde sa borci preháňajú stodvadsiatkou, tak kredit cykloturistickej krajiny stratíme v dnešných časoch sociálnych sietí rýchlejšie, ako ho získame.
Revízia cykloturistických trás je úlohou pre štát (ministerstvo cestovného ruchu) v úzkej spolupráci s destinačnými organizáciami a Slovenským cykloklubom. Výhodou by pritom okrem zvýšenia kvality bola aj následná vyššia efektivita zdrojov, keďže bude potrebné udržiavať menej kilometrov trás a ich značenia.
Vzdelávanie poskytovateľov služieb
Je potrebné v jednoduchej forme podnikateľom a správcom atrakcií vysvetlovať, ako sa pripraviť na cykloturistov a ako ich lákať do svojich zariadení. Je totiž zbytočné lákať do regiónov cykloturistov, keď oni potom majú mať obavu o svoje bicykle, nevedia kade a ako jazdiť a pod.
Tu môže hrať nezastupiteľnú úlohu certifikácia Vitajte, cyklisti! a sme pripravení poskytnúť takéto služby či už štátu a jej organizáciám, samospráve a jej organizáciám a samozrejme aj priamo podnikateľom a ich organizáciám.
Marketing
Podobne ako vyššie, aj pri marketingu môžeme rozlíšiť sektory či úrovne, ktorými je alebo by mal byť robený.
Samozrejme, primárne je treba Slovensko ako cykloturistickú destináciu marketovať doma, na Slovensku. Slovensko síce nie je silný trh, ale skrátka to prostredie poznáme a vieme, aký marketing na domácom trhu platí a tak za menej peňazí vieme dostať viac muziky.
V najbližších rokoch by sme sa však mali stále viac a viac sústrediť na český trh. Česko je blízko, cykloturistika a bicyklovanie ako také je tam extrémne populárne, nie je tam žiadna jazyková bariéra a i keď Česko nepatrí k ekonomicky najsilnejším krajinám, stále je tam kúpna sila vyššia ako na Slovensku. Česko je skrátka nízko ovocie a povedzme si pravdu, je to stále ešte takmer domáci trh.
No a veľkú štátnu marketingovú pozornosť a zdroje je potrebné venovať Nemecku ako najsilnejšiemu trhu, ktorý je stále relatívne blízko, a hádam ešte viac Rakúsku, ktoré patrí medzi najsilnejšie európske trhy a pritom geograficky ho môžeme považovať za takmer domáci trh. Najväčšou prekážkou je tu jazyková bariéra a tá je relatívne ľahko riešiteľná. Rakúsko a Česko, podobne ako Maďarsko a Poľsko, by pritom mali byť cieľom nielen štátneho marketingu, ale aj marketingu cykloturistiky jednotlivých regiónov, teda na úrovni krajov a nižšej. To sa síce už deje, ale deje sa to v podľa mňa malej miere.
Za dôležité však považujem marketovať cykloturistiku iba v prípade, že je naozaj aspoň priemerne kvalitná. Často vidíme, že región promuje cykloturistiku, ale v praxi je značenie trás neudržiavané, sieť trás neprehľadná a vedie cykloturistov po nevhodných trasách, služby sú neprispôsobené a pod. V čase sociálnych sietí sa potom zlá reputácia takej destinácie šíri oveľa rýchlejšie, ako snaha o jej nápravu.
Pomenované trasy
Za podstatný problém promovania Slovenska a jeho regiónov ako cykloturistických destinácií považujeme absenciu „pomenovaných“ trás (pracovný názov, možno nájdeme aj lepší). Slovenský systém cykloturistických trás je síce rozsiahly, ale v podstate neprehľadný. Pri pohľade na cyklomapu zvyčajne vidíme sieť červených, modrých, zelených a žltých trás, ale to nám ako návštevníkom regiónu (až na výnimky) nehovorí takmer nič o tom, že ktorou z nich sa vydať a prečo.
Tejto téme sa budem venovať v samostatnom článku, zatiaľ ju spomínam iba ako jeden z nedostatkov marketingu, aby sme si rezervovali mentálnu kapacitu na jeho riešenie.
To najhoršie na záver
Veci, ktoré navrhujem vyššie, sú síce náročné na riešenie, ale sú riešiteľné. Ak sa nájde vôľa, tak to síce potrvá roky, ale sú to realistické návrhy.
Bohužiaľ je jedna vec, ktorej riešenie nepoznám. Či chceme či nie, tak cykloturistika na Slovensku sa odohráva a bude odohrávať aj na verejných cestách. To znamená, že cykloturisti budú jazdiť aj na cestách spoločne s autami. A to je problém, pretože mentálne nastavenie slovenských vodičov rozhodne nie je voči cyklistom empatické. Dôsledkom toho je, že slovenské cesty sú pre cyklistu keď aj nie vyslovene nebezpečné, tak rozhodne nepríjemné (a teda subjektívne vnímané ako nebezpečné). Je síce pravda, že mám subjektívny dojem, že sa zvýšil odstup väčšiny vodičov pri predbiehaní, ale čo z toho, keď predbiehajú rýchlosťami vysoko nad povolené limity a keď sa stále, na každom cyklovýlete, nájde pár vodičov, ktorí odmietnu počkať, kým prejde oproti idúce auto a vtesnať sa medzi to a cyklistu. Stačia dvaja-traja takí vodiči za deň a dojem je pokazený aj na týždeň a reputácia navždy. A o tom, že by vodič dal nohu dole z plynu pri predbiehaní cyklistu aj na prázdnej ceste, môžeme iba snívať, ako aj o tom, že by ste sa mohli spoľahnúť na prednosť v jazde, najmä v mestách. Vo väčšine európskych krajín je dnes už cyklista niečo ako posvätná krava v Indii. Na Slovensku je však cyklista stále ešte príliš veľkou skupinou ľudí – vodičov, politikov, úradníkov – vnímaný ako otravný hmyz, s ktorým sa síce musíme naučiť žiť, ale je otravný.
Riešenie nepoznám, sorry. Výsledkom bude, že skutočná komerčne úspešná cykloturistika tak, ako ju poznáme z vyspelých krajín, sa bude na Slovensku diať iba na zopár samostatných cyklistických komunikáciách typu EuroVelo a pod. Preto má veľký zmysel budovať bezpečné cyklistické komunikácie a ich siete, i keď je to dlhý proces.
Ak však nedokážeme zmeniť postoj vodičov k cyklistom, tak na ostatnom území, na okresných a miestnych cestách bude cykloturistika cestovným ruchom iba pre otrlých. Jasné, vždy sa ich nájde dosť, už dnes je ich dosť, ale zabudnime, že by sme na Slovensku dokázali využiť potenciál, ktorý cykloturizmus ponúka vo vyspelých krajinách Európy.
Tento text si nerobí nároky ani na správnosť ani na úplnosť. Budem rád, ak vôbec vyvolá nejakú diskusiu. Reagujte, oponujte, dopĺňajte …
Tak čo, kde a ako začať?