Turistický biznis je vlastne predaj pohostinnosti, prívetivosti a empatie. Áno, návštevník si kupuje posteľ či vyprážaný rezeň, ale to sú len časti produktu. Kupuje si, respektíve si chce kúpiť, pohostinnosť, pohodu, úsmev, pochopenie …
Pri našich cykloturistických potulkách po Slovensku sa bežne stáva, že pracovník recepcie či čašník prevráti oči a veľmi okato dáva najavo svoj nesúhlas s tým, že tam prídeme s bicyklom, často mokrí, zablatení. Ak nebicyklujete, neverili by ste, ako často sa to stáva. “Ale ja vám tie bicykle nemám kde dať!” povie čašník ešte pred tým, než sa pozdravíme a okato premeriava vaše zablatené tenisky a každým cólom svojho tela vám dáva najavo, že mu komplikujete život.
Hej, téma neochoty nie je špecificky cykloturistická, týka sa celého turistického priemyslu na Slovensku. Ale pri cykloturistike sa s ňou stretávame akosi častejšie.
Milí majitelia, prevádzkári, manažéri, viem, že urgentným problémom slovenského turizmu je nedostatok personálu, ale prosím vás, ak na to máte vplyv, zasaďte sa o to, aby vaši pracovníci na recepciách a v reštauráciách boli voči cykloturistom ústretovejší. Je to nielen príjemnejšie pre nás, ale je to výhodnejšie aj pre vás. Ak mi totiž recepčný vyslovene negatívnym, zamračeným, vzdychajúcim a ufrflaným prístupom dáva najavo, ako mu komplikujeme život našou požiadavkou na uskladenie bicykla a našimi zablatenými tretrami, tak nemáme ani najmenšiu snahu a pochopenie riešiť jeho problémy a je nám úplne jedno, že to tam zablatíme a ako to zariadi. Ak sa však na nás usmeje, spýta sa, aký bol výjazd a teplým slovom prehreje naše skrehnuté duše, tak budeme určite náchylnejší sa niekdy rýchlo prezuť a prezliecť a aj pre ten bicykel nám bude stačiť menej náročné miesto …
Úsmev, úsmev, úsmev. Aj ten rezeň môže byť o euro drahší, ak sa čašníčka bude usmievať …